Mikloško o momente, keď ho “ovanula smrť”: Z tejto skúsenosti sa už nedá vrátiť

„Od tej chvíle je smrť súčasťou mojej reality. Najdôležitejšie je byť v tej chvíli zmierený so sebou, so všetkými svojimi chybami, omylmi a pádmi, a zároveň byť zmierený s druhými ľuďmi a nenosiť v sebe nenávisť.“ — František Mikloško 📌 V tomto rozhovore sa dozviete: Či si už vyjasnil postoje s Viliamom Karasom a či má KDH predsedu s autoritou. Prečo je prijatie smrti poslednou výzvou ľudskej slobody a ako osobná konfrontácia s chorobou mení rebríček hodnôt. Čo odhalil príbeh umierajúceho Dominika Tatarku o dôležitosti vnútorného zmierenia v hodine pravdy. Prečo zo slovenskej verejnej diskusie vymizli „proroci“ aj kritickí intelektuáli a akú úlohu v tom hrá konformizmus a závislosť od moci. Ako hodnotí aktuálnu politiku, pomoc Ukrajine, škandalóznu cestu do Moskvy, opozičný zmätok či českú diskusiu o „slovenskej ceste“. Najväčšie zlo či najväčšie dobro? Aj takéto otázky vznikali pri fenoméne, akým je smrť. Sme v období, keď si pripomíname svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. A z ríše živých sme jediní, ktorí to robia – spomínajú tých, ktorí už nie sú medzi živými. Prečo? A čo je vlastne smrť? Čo robí už len jej blízkosť s človekom? „Považovať ju za najväčšie zlo, hoci nevieme, či náhodou nie je pre človeka najväčším dobrom?“ – tak uvažoval už antický Platón. Seneca o nej hovoril ako o „najvyššej škole slobody“. A Marcus Aurélius ako o „pripomienke pominuteľnosti všetkých mocnárov, cisárov a impérií“. Sú aj takí, ktorí ju považujú za „najdôležitejší okamih v živote“ – to citujem Silva Krčméryho. A len letmý dotyk s jej hrozbou mení život na obdobie PRED a PO. A tiež mení vzťahy – robí ich vrúcnejšími. „Od tej chvíle je smrť súčasťou mojej reality“ – túto vetu pred časom vyslovil aj František Mikloško. Smrť – najväčšie zlo či naopak – najväčšie dobro? Kam nás zavedie tento paradox?